Jdi na obsah Jdi na menu
 


Moje maminka neokusí smrti na věky

    Narodil som sa do fyzicky zdravej normálne fungujúcej úplnej rodiny. Mám troch starších súrodencov. Dve sestry a jedného brata. V období mojich štyroch rokov mojej mamičke bola zistená onkologická nemoc - rakovina. Ako dieťa som bol rodičmi vedený a uchránený od detailných podrobností tejto nemoci. Moja matka sa snažila neprejavovať zápasy, ktoré verím vnútorne bojovala. Nezdieľali mi všetky podrobnosti danej choroby, ale navzdory tomu celá naša rodina bola touto nemocou zasiahnutá a poznačená.
   Táto nemoc mala určité biologické - telesné zmeny, ktoré nebolo možné pred ostatnými ľuďmi ukrývať. Vypadanie vlasov a tým celková zmena vo výzore. Preto začala nosiť parochňu. Moja matka bola štíhlej postavy, ale po liekoch a chemoterapiách, ktoré boli súčasťou intenzívnej liečby sa prejavila nechcená čiastočná obezita. Táto nemoc bola spojená i s niekoľko krát opakovanými operáciami nádorových ložísk v daných zasiahnutých lokalitách jej tela. Šlo o zisťovanie či je nádor pozitívny zhubný, alebo negatívny. Zväčša išlo o zhubný nález. Tieto procesy nálezov sa v jej živote opakovali a to niekoľko krát. Šlo o časové periodické cykly, ktoré sa pohybovali raz hore a inokedy dole. A s tým bol spojený i celý proces opätovnej liečby ožarovaním.
   Snaha udržať sa v nádeji a pri živote sa prejavovala i v hľadaní rôznych alternatívnych liečbach. Pokúšala sa vyhľadávať iné formy liečby prostredníctvom prírodných bylinných prostriedkov a dostupných možností mimo súčasné lekárstvo.
   Moja matka bola silnou a statočnou ženou. Jej viera - spiritualita (bola Rímskou katolíčkou) ju v mnohom držala, že sa pod tou tiažou choroby a príznakov nezrútila. Bola aktívnou kresťankou. To znamená, že chodila pravidelne na bohoslužby a aktívne sa zapojovala do života cirkvi v takej miere, v akej jej zdravotný stav povoľoval.
   Vďaka viere a plnej podpore rodiny otca a mojich súrodencov, mohla zvládať svoj stav nemoci omnoho lepšie. Nebola obmedzená nijak zvlášť fyzicky a preto mohla bežne fungovať, ako každý iný človek. Moc dobre si uvedomovala, že táto nemoc pre človeka znamená rýchle sa krátiaci život. Mnoho ľudí, ktorý mali zhubné nálezy rakoviny prežívalo tak rok niekedy dva. Boh jej zo svojej milosti dal život i s touto nemocou a to dvadsať dva rokov. Je to až neuveriteľné, a človek sa môže pýtať: „Ako je to možné?“ Ja osobne verím, že Boh mal s mojou mamičkou plány. Až neskôr v staršom veku mi moja mamička rozprávala čo som jej vravel ako malé dieťa Pýtal som sa otázky: „Prečo si ma mala, porodila keď si taká nemocná?“ ako dieťa som vôbec tomu stavu ochorenia nerozumel. Priznám sa, že si nespomínam na to, ale bolo to tvrdé slovo z mojich úst na jej adresu k jej nemoci. Rok 2007 bol v jej živote zlomovým. Jej posledný nález nemoci bol roztrúsená leukémia. Prejavy tohto zásahu boli pre ňu obmedzujúce. Nemohla chodiť, pretože zasiahnutá oblasť boli dolné končatiny. Opäť po niekoľkých rokoch nasledovala chemoterapia a s tým spojené stavy nevoľnosti, vypadanie vlasov. Tato nemoc sa v žiadnom smere nelepšila. Mamička zostala čiastočne paralyzovaná a upútaná na lôžko. Mohla pohybovať rukami a telom, ale voľná chôdza nebola možná. Na vlastnú žiadosť bola ponechaná v domácom opatrovateľskom prostredí. Môj otec a staršia sestra sa plne o ňu starali jak o jej telesné tak sociálne potreby. Mamička prežívala silné, bolesti, ktoré jej boli utišované povolenými morfiovými náplasťami. Mnoho trpela v neznesiteľných bolestiach. V tomto stave bola plne závislá na rodine.
   V tomto období som sa pohyboval značnú časť mimo domov. Nie že by som sa chcel vyhýbať rodine, ale kvôli práci a štúdiu v českej republike som nebol doma prítomný. Moje občasné návštevy doma boli pre mňa časom stráveným v rozhovoroch s matkou. Viedli sme rozhovory na duchovné témy. Snažil som sa povzbudzovať, potešovať tak ako som veci poznal skrze pohľad svätého písma. Rozprávať o nádeji, ktorú má každý veriaci človek v pánu Ježišovi Kristovi. Jej postoj v týchto rozhovoroch pol postojom súhlasu a rešpektovania Božej vôle. I keď plne nerozumela prečo sa deje to, čo sa deje bola skrze vieru posilnená, že nič čo sa deje človeku nedeje sa mimo toho, že by Boh o tom nevedel.
   V tomto období viac ako kedy pred tým som si uvedomoval, že moja matka tu na zemi nebude večne. Rodina prežívala určitý tlak a pýtali sa otázky: „Prečo musí tak trpieť? Zaslúži si takýto život?“ „Veď chodila do kostola a verila v Boha a Boh jej dal takéto bolesti!“ Navzdory tomu ona pokorne prijímala údel, ktorý v jej živote bol.
   Pri jednej príležitosti, keď som bol zo svojou matkou v rozhovore, spýtal som sa či prijala pána Ježiša do svojho života do svojho srdca, ako pána a spasiteľa. A ona na moje prekvapenie odpovedala: „Nie!“ Na to som sa spýtal či chce prijať Ježiša v tento moment skrze modlitbu? A ona odpovedala „Áno.“ Bolo to niečo čo som vôbec neočakával, že by sa niekedy mohlo stať. Viedol som svoju mamičku v modlitbe k pánu Ježišovi Kristovi a ona ho postavila vo svojom živote, v srdci na prvé miesto. Vyznala ho ako pána a spasiteľa a prijala vierou jeho zástupnú obeť za svoje hriechy.
   Tento krok viery, ktorý očakáva náš Boh od každého človeka je tým najdôležitejším krokom v našom živote. Moja služba rozhovor s mojou matkou priniesla do môjho života pokoj a istotu, že moja mamička je plne v Božích rukách a čokoľvek by sa stalo, ona pôjde do neba. Táto radosť bola v mojom živote nevýslovná. O niekoľko mesiacov neskôr po tomto rozhovore som dostal správu od mojich súrodencov, že mamička zomrela. Pricestoval som na poslednú rozlúčku s vnútorným pocitom pokoja a istoty. Jej tvár bola pokojná a trochu sa usmievajúca a pre mňa to bol znak, že jej posledná chvíľa života na tejto zemi bola radostnou a pokojnou, a že odchádzala z blaženou odovzdanosťou a istotou k Bohu.
   Táto osobná skúsenosť, ktorú som mal zo svojou matkou ma pozitívne ovplyvnili. Od tej doby viacej a hlbšie chápem na čom by malo ľudom v živote záležať. Nad čím premýšľajú nemocný a umierajúci ľudia v posledných dňoch svojho života. Čo je potreba vyzdvihnúť a na čo sa zamerať. Moja vlastná skúsenosť ma mnohému naučila a posunula v pred.
   I keď mi fyzicky chýba moja matka navzdory tomu viem a mám istotu, že sa raz stretneme v nebi. A to je nádej, ktorú mám v Ježišovi Kristovi.

 

Peter B.